Ceny predsedu Prešovského samosprávneho kraja za roky 2020 a 2021
Laureátov na Cenu predsedu Prešovského samosprávneho kraja za roky 2020 a 2021 vybral predseda Milan Majerský.
Cenu predsedu PSK za rok 2020 získali:
- Pavol Čekan – vedec – za odborný prínos v boji proti pandémii ochorenia COVID-19 na Slovensku i v zahraničí, ktorý Prešovský kraj reprezentuje v oblasti vedy a výskumu aj na medzinárodnom fóre
- kňazi a duchovní Prešovského kraja – za ich obetavú duchovnú telesnú službu chorým a trpiacim v období pandémie ochorenia COVID-19
- Július Krempaský, in memoriam – fyzik – za jeho vklad v oblasti popularizácie fyziky v širších obsahových kontextoch a za aktívnu pedagogickú a didaktickú činnosť na Slovensku
Cenu predsedu PSK za rok 2021 získali:
- Mária Slugeňová – lekárka – za dlhoročnú odhodlanosť a obetavosť v lekárskej službe
- Jozef Štec – športovec – za výnimočný príklad zdravého aktívneho životného štýlu a reprezentáciu kraja v oblasti športu
- Dagmar a Martin Muránski – pestúni – za jedinečnú prezentáciu hodnoty rodiny a dlhoročnú obetavú prácu vedúcu k prijatiu a plnohodnotnej výchove detí
Slávnostné odovzdávanie Ceny PSK sa uskutoční 27. apríla 2022 v Divadle Jonáša Záborského v Prešove.
Fotogaléria
Cena predsedu PSK 2020
Pavol Čekan
Rodák z Prešova Pavol Čekan v sebe záľubu k chémii objavil už na základnej škole, ku ktorej sa neskôr pridala aj láska k biologickým vedám. Svoje štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave však napokon predsa zanechal, pretože ho zlákal Londýn.
V Anglicku si vyskúšal mnoho profesií, no záujem o vedu bol silnejší, pretrval aj počas jeho štúdia na Islande a napokon definitívne zvíťazil. P. Čekan totiž prijal ponuku na funkciu postdoktoranta na Rockefellerovej univerzite v New Yorku, ktorú zastával pod vedením svetoznámeho profesora a špičky biomedicíny a RNA biológie Thomasa Tuschla. Zároveň začal pracovať v najprestížnejšom medicínskom inštitúte na svete – Howard Hughes Medical Institute.
Míľnikom v jeho kariére sa stalo pôsobenie v Národnom onkologickom inštitúte v Bethesde. Práve tu totiž po troch rokoch práce samostatného vedeckého pracovníka zatúžil po vlastnom laboratóriu. A keďže bol vždy veľkým fanúšikom rodného Slovenska, rozhodol sa vrátiť domov a vytvoriť prijateľné pracovné podmienky slovenským vedcom. Zámer sa stal skutočnosťou v roku 2016, kedy spolu s Vladimírom Wolfom a Petrom Kiliánom založili vedeckú spoločnosť MultiplexDX pracujúcu na vývoji diagnostických testov a technológií pri liečbe onkologických pacientov. Firma sa stala členom jednej z najprestížnejších svetových skupín v oblasti vedy Oslo Cancer Cluster v Nórsku a v roku 2019 získala významný 2,5 miliónový grant EIC Accelerator.
Aktuálne sa zameriava na vývoj PCR a LAMP testov na ochorenie Covid-19, pričom práve v súvislosti s ich vývojom bol Pavol Čekan zvolený za člena Vedeckej poradnej rady Ministerstva zdravotníctva SR. Je uznávaným vedcom svetového kalibru, ktorý bol v roku 2017 časopisom Financial Times zaradený do rebríčka 100 východoeurópskych vychádzajúcich hviezd v oblasti technológií. Získal Krištáľové krídlo 2020 v kategórii Medicína a veda a v roku 2021 sa stal na Osobnosťou roka za prínos v boji proti pandémii ochorenia Covid-19. Od prezidentky Zuzany Čaputovej si tiež prevzal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Kňazi a duchovní Prešovského kraja
Nie sú zdravotníkmi, no napriek tomu sa stali nenahraditeľnou súčasťou v starostlivosti o pacientov v nemocniciach, najmä na ich covidových oddeleniach. Reč je o kňazoch z Košickej a Prešovskej arcidiecézy, Spišskej diecézy a z radov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorí sa rozhodli využiť čas tým najušľachtilejším spôsobom a svoje sily ponúkli vyťaženému zdravotníckemu personálu.
Nápad pomáhať nemocniciam sa zrodil spontánne v konverzácii cez sociálne siete, v ktorej kňazi debatovali o možnosti priblížiť sa veriacim počas lockdownu. Smutní a frustrovaní zo zatvorenia chrámov, ochromení a vzdialení od svojich veriacich… Takto sa v tom období cítili. Keď potom vo verejnej diskusii vzišla myšlienka poslúžiť ľuďom, ktorí to najviac potrebujú, ihneď sa jej chopili. So súhlasom ordinárov oslovili nemocnice a tie ich službu s otvorenou náručou prijali. Kňazov prerozdelili do viacerých tímov na rôzne miesta podľa aktuálnej potreby. Niektorí, najmä tí po prekonaní covidu, slúžili priamo na covidovom oddelení. Ich úloha spočívala v pomoci s podávaním stravy alebo vysluhovaním sviatostí či v tak prepotrebnom krátkom rozhovore s pacientmi. Iní naopak pomáhali pri triáži pred vstupom do nemocnice, konkrétne s kontrolou pacientov a zisťovaním, či nemajú príznaky ochorenia, prípadne s meraním ich teploty. Dôležitou sa však stala aj ich pomoc pri testovaní a taktiež v skladoch pri naskladňovaní a distribuovaní zdravotníckeho materiálu.
Kňazi sa zhostili svojej úlohy s maximálnym zanietením a ich prítomnosť uvítali nielen pacienti, ale i zamestnanci nemocnice. Ostatní, ktorým zdravotný stav neumožnil fyzicky sa zúčastniť na pomoci v nemocniciach, boli so svojimi kolegami-kňazmi v modlitbách.
Ako sami povedali, ich hlavnou úlohou bolo a je byť s ľuďmi. A byť tu pre ľudí, či už pre pacientov alebo vyčerpaných zdravotníkov, ktorým chcú dávať svedectvo nielen slovami, ale aj skutkami.
Július Krempaský, in memoriam
Narodil sa do rodiny šiestich detí v dedinke blízko mesta Poprad. Sám o sebe tvrdil, že mal v detstve problémy so slovenčinou a dával prednosť skôr hospodárstvu a koňom pred učením.
Keď si v mladosti poškodil zdravie, čo mu znemožnilo venovať sa športu profesionálne, predsa sa upol na vzdelanie. Učarovali mu matematika a fyzika až natoľko, že po absolvovaní gymnázia v Kežmarku viedli jeho kroky na prírodovedeckú fakultu, na ktorej si štúdium mohol dovoliť len vďaka štipendiu.
Počas totalitného režimu bol za svoje vzdelávanie aj prostredníctvom štátom zakázaných kníh potrestaný zníženou známkou na vysvedčení. No totalita mu stavala prekážky i do jeho pracovného života a pre svoje presvedčenie nemal veľké šance na kariérny postup. A tak sa začal venovať rôznym témam v medzidisciplinárnych odboroch a prepájaniu fyziky s vierou. Pod svoj patronát si ho vzal profesor Dionýza Ilkovič, ktorý mladšiemu kolegovi umožnil vyučovať základný kurz fyziky. Jeho prednášky sa rýchlo stali príťažlivými nielen pre študentov, ale i širokú verejnosť a zárukou kvalitného spracovania aj tých najnáročnejších tém.
V roku 1963 ho habilitovali na docenta, o desať rokov neskôr získal ako prvý spomedzi slovenskej fyzikálnej obce titul doktor vied a rok 1980 mu priniesol profesúru. Pod jeho vedením bol zriadený československý tím, ktorý pätnásť rokov skúmal nekryštalické látky – kovové sklá. Popularizáciu vedy a didaktiky fyziky v roku 1982 pretavil do vytvorenia základnej učebnice fyziky pre vysoké školy a základných učebných pomôcok pre integrované vyučovanie prírodovedy na stredných školách.
Július Krempaský bol vnímaný ako vysoko erudovaný vedec, ktorý chápal vedu v širších kontextoch a prepájal ju s teologickými otázkami. Podporoval jej rozvoj, pričom ten podľa neho neprináša likvidáciu viery, ale naopak je pre ňu podporou. Stál pri vzniku množstva vedných odborov a pričinil sa o viaceré vedecké monografie, skoro stovku vedeckých článkov, desiatku patentov i vedeckých osvedčení.
Cena predsedu PSK 2021
Mária Slugeňová
Prvá pediatrička na Spiši či najstaršia detská lekárka na Slovensku. Aj takéto tituly patria doktorke Márii Slugeňovej. Narodila sa v Košiciach, kde prežila prvých desať rokov života, kým jej harmonické detstvo nenarušila Viedenská arbitráž a ona sa musela s rodinou odsťahovať do Spišského Podhradia a potom do Spišskej Novej Vsi.
Mária neskôr po vzore svojej tety, profesorky, prejavila záujem o štúdium učiteľstva. Napokon sa však rozhodla pre medicínu v Bratislave, kam sa vzhľadom na to, že otec pracoval na ministerstve poľnohospodárstva, mala sťahovať celá rodina. Zakročil však osud. Otec náhle zomrel na tuberkulózu, na ktorú v tom čase ešte neexistovala liečba a Mária a jej sestry doštudovali len vďaka štipendiám.
Ako 25-ročná sa po svadbe presťahovala do Levoče a zamestnala v miestnej nemocnici na detskom a infekčnom oddelení. Po atestácii začala pôsobiť v novootvorenej detskej ambulancii ako vôbec prvá pediatrička na Spiši. Pre Máriu Slugeňovú nebolo nikdy ťažké priblížiť sa svojim malým pacientom a zistiť, čo sa ukrýva pod povrchom v ich detskej duši. A takto je to dodnes a ona je tu pre svojich pacientov už neuveriteľných 67 rokov, 5 dní v týždni, 8 hodín denne a vždy s úsmevom na tvári pripravená pomôcť im a poradiť.
V súčasnosti do jej obvodu patrí časť mesta Levoča, Levočská Dolina, časť Roškovce v obci Doľany a obec Spišský Hrhov. Medzi jej pacientami sa nájdu aj pra-pra vnuci tých, ktorí k nej prišli na začiatku praxe. Mária Slugeňová profesne nestarne a neustále nasleduje najnovšie trendy v odbore. Získala viacero ocenení. Cenu mesta Levoča za dlhoročný výkon lekárskeho povolania v odbore pediatria, za poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti niekoľkým generáciám detských pacientov i za obetavý prístup k pacientom. Nemocnica Agel v Levoči ju ocenila ako jednu z najvýznamnejších súčasných zamestnancov. Najväčšou radosťou pre ňu boli vždy jej deti. Manžela stratila už dávno a, žiaľ, prežila aj svojho mladšieho syna. Každodenné i ťažké situácie zvláda len vďaka neutíchajúcej energii, pevnému zdraviu a svojmu pozitívnemu prístupu k životu vo viere v Boha a jej patrónku Pannu Máriu.
Jozef Štec
Jozef Štec sa narodil na Morave do rodiny siedmych detí. Jeho otec sa vrátil z vojny so zranením, a tak sa už od útleho detstva zapájal do pomocných prác. Niekedy v tom čase sa začala rodiť aj jeho láska k športu.
Po absolvovaní gymnázia v Novom Jičíne prišiel študovať na Slovensko na drevársku fakultu vo Zvolene, kde spoznal svoju životnú lásku a manželku a práve tu dosiahol aj svoje najlepšie športové výsledky. Vynikal v atletike či horolezectve, no beh na lyžiach, ktorý mu učaroval v pätnástich, sa stal jeho srdcovkou. Slovensko v ňom reprezentoval v rokoch 1959 až 1962 a v roku 1959 získal v tejto disciplíne v štafete dokonca titul akademického majstra Československa. Svoj vzťah k behu na lyžiach dokonale vyjadril každoročnou účasťou na bežeckých pretekoch Biela stopa, ktorých sa až do roku 2015 zúčastňoval aj napriek zdravotným ťažkostiam. V roku 1989 sa mu podarilo štartovať na svetoznámom 90-kilometrovom Vasoleppete vo Švédsku, no zúčastnil sa i niekoľkých horolezeckých expedícií. Zdolal Matterhorn, Triglav či Elbrus a zrealizoval tiež výstup na Pik Lenina. V rokoch 1959 až 1962 sa dokonca stal súčasťou slovenského reprezentačného horolezeckého družstva.
Jozef Štec je aj spoločensky veľmi aktívny. V Prešove, kam sa presťahoval v roku 1969, predsedal Klubu kresťanských dôchodcov, dlhšie obdobie pôsobil ako tajomník horolezeckého oddielu Slávia VŠ Prešov, v roku 1989 bol zvolený do funkcie tajomníka telovýchovnej jednoty IAMES Prešov. V osemdesiatych rokoch pôsobil v národnom podniku Pozemné stavby a neskôr ako riaditeľ Okresnej správy cestovného ruchu. Nedávno vydal knihu Prešovčania v horách.
Člen klubu prešovských alpinistov sa milovaného športu nevzdal ani v dôchodkovom veku. V roku 2010 obsadil prvú priečku v kategórii nad 70 rokov na košickom Medzinárodnom maratóne mieru a víťazstvá si niekoľkokrát pripísal aj na Šebešskej sedemnástke, Prešovskej horskej pätnástke, Večernom behu Prešovom či Memoriáli Jozefa Psotku.
Večný optimista plný elánu si zdravie udržiava pohybom, tréningom a dennodenným pestovaním pevnej vôle.
Manželia Dagmar a Martin Muránski
Dagmar a Martin Muránski tvoria manželský pár už tridsaťšesť rokov. Majú štrnásť detí, ktoré s láskou vychovávajú v rodinnom dome v Kanaši pri Prešove.
Počas svojej neľahkej rodičovskej púte prekonali mnohé útrapy. Najprv sa tlačili v dva a pol izbovom byte, kým si nepostavili rodinný dom. Neskôr prišla ďalšia skúška v podobe onkologického ochorenia, ktoré postihlo ich syna. Liečba zabrala a Muránski sa z vďačnosti rozhodli zúročiť svoje rodičovské skúsenosti a prijať do pestúnskej starostlivosti dieťa z detského domova. No ako sa vraví, kto má veľa, tomu sa ešte pridá… Po príchode do centra totiž zistili, že tu žije aj päť súrodencov, ktorí mali len malú šancu zostať pokope v pestúnskej rodine. Otec Martin rozhodol, že sa táto skupina nerozdelí, a tak Muránski k svojim deviatim deťom domov priniesli päť súrodencov z detského centra, ktoré vychovali ako vlastné. Dnes sú z manželov Muránskych už šťastní štrnásťnásobní starí rodičia.
Mama Dagmar je vyštudovaná zdravotná sestra, no odbornú prax si vyskúšala len pri svojich ratolestiach. Jej skutočným povolaním bolo a je byť ženou v domácnosti, kde sa cíti najsilnejšia a najpotrebnejšia. Deťom je matkou i načúvajúcou priateľkou vždy ochotnou pomôcť im. Tie si vážia láskavý domov, ktorý im vytvára a sú vďačné za to, že ich tu stále niekto čaká a teší sa na ne. Otec Martin je stavebný inžinier, ktorý projektuje stavby menších i väčších rozmerov doma aj v zahraničí a ktorý sa vie pre veci vášnivo nadchnúť. Svojim deťom je veľkou oporou bez toho, aby im zasahoval do ich osobného života a zakaždým im dáva pocítiť ich výnimočnosť.
Manželia Muránski nechávajú svojim deťom dostatočnú voľnosť a aj vďaka tomu si získali ich lásku. Každý samostatne sú nesmierne silné osobnosti. No spolu tvoria harmonický pár, ktorý buduje i búra, miluje aj bojuje, mení, ale aj zotrváva pevne na svojej ceste a ostáva verný svojmu presvedčeniu.