Na severnej strane historického jadra Prešova po II. svetovej vojne postupne vznikalo administratívno-správne centrum. Príbeh námestia začal v roku 1948 stavbou budovy určenej pre vtedajší Krajský národný výbor. Táto stavba, už od čias svojho vzniku, akoby unikala pozornosti odbornej verejnosti. Jej projekt bol jednou z prvých zákaziek Stavoprojektu Prešov. Na rozhraní štyridsiatych a päťdesiatych rokov bol v tvorbe architektov aj na Slovensku hlboko zakódovaný funkcionalizmus, príznačný pre českú medzivojnovú avantgardu. Aj na východnom Slovensku boli vtom čase výrazné stopy pražskej fakulty architektúry. Do prešovského Stavoprojektu prišli mladí českí architekti, ale aj Slováci, ktorí skončili štúdium v Prahe.
Atmosféra doby, v ktorej už bolo cítiť, zatiaľ ešte len ľahký závan sovietskych vzorov, určite ovplyvnila návrh stavby. Viac ako ona atmosféra rozhodli o priestorovom riešení autori návrhu stavby Čech František Hanyk a východniar Otto Borodáč. Nedržali sa regulačného plánu mesta z roku 1947, ktorý predpokladal aditívne pokračovanie siete ulíc okolo historického jadra, ale rozhodli touto stavbou o založení námestia.
Urbanistická situácia z obdobia projektovania sa žiaľ nezachovala v žiadnom archíve. O úmysloch autorov môže niečo povedať neskorší územný plán mesta z roku 1956. V tomto pláne je naznačená koncepcia parku s dominantou budovou KNV s plánovanými stavbami kultúrneho domu a strednej školy. To už budova KNV slúžila verejnosti päť rokov. Koncept námestia vyznieval sympaticky, boli v ňom ale podcenené dopravné aspekty. V neskorších rokoch sa námestie postupnou výstavbou hotela a administratívnej budovy sformovalo do veľkého priestoru, ktorým žiaľ prechádza intenzívna doprava. Východná časť tohto priestoru má parkovú úpravu s monumentálne poňatou fontánou.
Stavba bola navrhnutá ako budova pre verejnú správu. Od svojho zrodu bola sídlom rôznych úradov a inštitúcií. Menili sa vlastníci budovy aj moci. Pôvodná idea dispozičného riešenia však nebola nikdy zmenená. Monumentálnym schodišťom sa vstupuje do vestibulu. Symetria budovy začína v tvarovaní obojstranného dvojramenného schodišťa, pokračuje v pôdoryse s dvojicou bočných schodíšť. Na prvom poschodí je veľká zasadacia miestnosť pre pléna a malá zasadačka, na ktorú nadväzuje trakt vrcholového predstaviteľa inštitúcie. Z vestibulov na každom podlaží sú prístupne dve dvojice výťahov a diskrétne situované bloky hygienických zariadení. Chodby sú primerane naddimenzované, poskytujú možnosť pohodlného pohybu návštevníkov. Kancelárie boli navrhnuté v module 540 cm, čo umožnilo vytvoriť pracovné miesta 3×180 cm a variabilne upraviť veľkosť a počet kancelárií. Na prízemí bola navrhnutá aj závodná jedáleň s vlastnou kuchyňou a bufetom. V suteréne je kotolňa, pomocné skladovacie priestory a úkryt civilnej ochrany. V troch posledných podlažiach je hmota budovy po stranách symetricky uskočená.
V pôdoryse by sme len ťažko našli „ideologický“ vplyv. Určité znaky začínajúcej „sorely“ môžeme identifikovať pri pohľade na budovu zvonku. Symetrická kompozícia budovy akcentuje hlavný vstup, s vysunutou hmotou zasadačky. Vertikálne zdôraznená stredná časť osem podlažnej budovy je ukončená stĺpovým portikom a stožiarom, ktorý niesol päťcípu hviezdu. Takéto ukončenie budovy pripomína pohľad na bratislavský obelisk na Slavíne. Návrh budovy v Prešove vznikol oveľa skôr, dá sa teda predpokladať len spoločný inšpiračný zdroj. Vtedy asi bolo módou, alebo povinnosťou (?), inšpirovať sa sovietskymi vzormi. Možno aj Admiralitou v St. Peterburgu, paradoxne, stavbou z čias cárskeho Ruska.
Budova KNV v Prešove, vzhľadom na to, že vznikala už v rokoch 1948 – 1949, nemá ešte znaky násilného ozdobovania fasád. Jedinou ozdobou bola päťcípa hviezda. Jedna velikánska na samom vrcholci budovy (už ju strhli politické víchry) a dvadsať štyri malých hviezdičiek na oceľovom zábradlí pred francúzskymi oknami na prízemí. Na dobových výkresoch asi pôsobili oslnivo, ale dnes si ich nevšimne takmer nikto. Stavba zatiaľ výborne odoláva času. Iste aj vďaka perfektne realizovaným detailom zo spišského travertínu na fasáde a remeselnej dokonalosti vo vnútorných priestoroch. V regionálnych pomeroch táto stavba predstavovala kontinuitu remeselných zručností, ktoré sa pestovali na prešovských stavbách zo štyridsiatych rokov, akými boli napr. Pošta od architekta Strapca, alebo Justičný palác, na ktorom sa autorsky údajne podieľal aj profesor E. Belluš, ktorý sa však k tomu nehlásil. Možno aj tieto budovy svojou noblesou pomohli miestnym architektom k triezvemu návrhu stavby KNV. Pri hodnotení tejto prešovskej stavby sa vynára otázka, čo spôsobilo, že sa v období tzv. „socialistického realizmu“ do architektonickej tvorby dostávali okrem sovietskych vzorov aj detaily z prvkov ľudovej architektúry. Tým sa projekt tejto stavby, na rozdiel od iných z tejto doby, úspešne vyhol.
Obdobie päťdesiatych rokov bolo v časti odbornej, ale hlavne širokej verejnosti a priori zaznávané. Svedectiev o hodnotnej architektúre z toho obdobia je však dosť. Okrem obytných skupín, aj občianske stavby, ktorých príkladom je budova KNV v Prešove. Je to monumentálna verejná stavba, ktorá má striedmy výraz a vyváženú symetrickú kompozíciu hmoty. Zjavom a celkovým pôsobením v priestore diskrétne zdôrazňujú svoju dominantnosť. Pozorný návštevník však môže vnímať vo vnútri stavby jej harmonické prostredie, koncept ktorého má dôstojnú úroveň. S odstupom času a pri úcte ku kultúrnej kontinuite si túto stavbu môže s čistým svedomím vážiť odborná aj široká verejnosť.
(22.1.2013)
doc. Ing. arch. Václav Kohlmayer, CSc.
pôsobí na Fakulte manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove, zaoberá sa históriou urbanizmu a architektúry, stavbami v turizme a regionálnym rozvojom.
O autoroch stavby:
Zdroj:
doc. Ing. arch. Václav Kohlmayer, CSc.
Časopis ASB (architektúra, stavebníctvo, biznis), ročník 20, číslo január/február 2013
Publikované: 21. 2. 2023
Aktualizované: 30. 9. 2024